Potulky XL - Banská Štiavnica I. /SK/

         ...domy, múry, ulice, dlažba miest nesú v sebe vlastnú pamäť. Na tých, ktorí ich dali postaviť, na tých, ktorí ich postavili, na tých, ktorí v nich bývali i na tých, ktorí kráčali po ich kamennom tele a vyhladzovali hrubé nerovnosti. Nesú v pamätí tých, ktorí tu nechali stopu ako prví aj tých, ktorých otlačky nôh ešte dnes nevyschli. Keď sme prechádzali už neviem po koľký raz ulicami a uličkami nádhernej Banskej Štiavnice, keď som prechádzal dlaňou po hrubých omietkach stien domov, aby som sa dotýkal ich histórie, ktorá od raného stredoveku bola postavená na baníctve a hlavne na ťažbe zlata a striebra, nevdojak som sa prenášal do časov, kedy sem prichádzali ťažiari a baníci z Tirolska i Saska a vtláčali novovznikajúcemu mestu tvár, ktorú so samozrejmými historickými zmenami poznáme dnes.

         Akosi som prestal vnímať autá, kaviarne, obchody a reštaurácie, ponáhľajúcich sa ľudí s mobilnými telefónmi na ušiach, alebo pred sebou aby zachytili na fotografiách kúsky Štiavnice, ktoré si žiaľ pozrú možno až doma a tú reálnu, hmatateľnú nechajú za sebou. Sedel som na kamenných schodoch Morového stĺpu so súsoším Najsvätejšej Trojice na Trojičnom námestí a ponoril som sa do sna v ktorom okolo mňa prechádzali majetní rigbürgeri a weldbürgeri,  vchádzali do okolitých honosných domov námestia, alebo z nich vychádzali aby skontrolovali ťažbu v baniach. Hore námestím za centrum mesta sa tmolili zhrbené postavičky tých, ktorí väčšinu svojho života prežívali pri skromnom svetle olejových lampičiek v tme baníckych štôlni aby vyhrabali na povrch kusy zlata a striebra z ktorých hodnoty nikdy nič neutržili. Museli ísť na okraj mesta, lebo tu, medzi ťažiarmi, cechovými majstrami a ďalšími mešťanmi pre nich nebolo miesta.

      Dotýkal som sa miest na ktorých som otlačok zanechal pred rokmi, kedy som sa rovnako ako teraz snažil uchopiť romantično, nádherno i dobrodružno daru cestovania v čase prostredníctvom toho najvzácnejšieho, čo v našej zemi máme. Poklady historických pamiatok. Stúpal som po šľapajach mojich topánok spred rokov a s pokorou obdivoval miesta, architektúru domov, kaštieľov, kostolov, ktoré si chodia uctiť tisíce smädných po kráse i histórii. A Banská Štiavnica akoby odznova ožívala, akoby sa prebúdzala zo sna, akoby vstávala a zo svojich nádherných šiat otriasala šedý prach nánosov nedobrých časov. Odrazu, po mnohých dobách sa na jej róbe opäť skvejú šperky gotiky i renesancie, z ťažkých konkávno konvexných záhybov honosného baroka vystupujú zlaté lúče najslávnejších období mesta zlata a striebra.

        Aj keď sa Banská Štiavnica rozširovala okolo námestí s domami najmajetnejších, postupne jej uličky stúpali do okolitých kopcov, kde si stavali svoje obydlia baníci. Ulice tu stúpajú terasovite nad sebou ako vrásky na tvári starého múdreho človeka. Vrývajú sa do skaly vrásky krásneho starého mesta. Lebo tak ako na múdrej tvári, aj tu sú vrásky súčasťou vytvárania jeho krásy. Po jednej z tých vrások, uličiek sme došli k Starému zámku, alebo Mestskému hradu z prelomu 15. a 16. storočia. vznikol ako renesančná protiturecká pevnosť z románsko-gotického kostola Panny Márie zo začiatku 13. storočia, ktorý bol začiatkom 16. storočia prebudovaný a opevnený. Základ celého komplexu tak tvorí trojloďová pôvodne románska, dnes gotická bazilika, ktorú dopĺňa karner (kaplnka svätého Michala). Aj keď celý objekt prekonal požiar i zemetrasenie v 15. storočí a následné prestavby, zachoval sa ako úžasný doklad umenia architektúry danej doby a miesta z ktorého sa len ťažko odchádza, miesta, kde je takmer povinnosťou snívať, kochať sa i obcovať s minulosťou v tom najkrajšom a najčistejšom význame. A potom niekam opäť do uličiek na kávu do niektorej z čarovných kaviarničiek poukladať videné do štelajzní spomienok, aby sa s tými z ďalších uličiek a Nového zámku a Piargskej brány a Kalvárie a iných nepomiešali...

text, foto © Peter Krivda Soliwarski