Potulky LXXX - Hrad Křivoklát

...kráčali sme miernym stúpaním po ceste k bráne hradu Křivoklát, ktorý už z diaľky priťahuje svojou fascinujúcou kulisou k vstupu do jeho dávnej histórie opradenej povesťami, tak ako musí byť opradený každý slušný hrad...

...niekedy, v rannej mladosti som sa dosť často utiekal do vysnívaných svetov, v ktorých som prostredníctvom literárnych hrdinov prežíval ich dobrodružstvá. Neďaleko nášho domu vo vedľajšej ulici, bola na prízemí v jednom vchode „ľudová knižnica“. Asi je tam stále. A to bol svet, v ktorom boli uskladnené na regáloch brány prieniku do iných svetov, do vesmírov iných zemí, iných dôb a iných časov, galaxií možností premien, cestovaní v čase, cesty, na ktorých nič nie je nemožné, cesty úchvatných zážitkov a možností. Trávil som tam veľa času a aby som bol k tomu môjmu svetu čo najbližšie, robil som v knižnici „aktivistu“. Preberal som knihy, dával ich na miesto a pomáhal nájsť tie, ktoré iní čitatelia hľadali. Keď som si požičal nejaké knihy, veľmi som sa ponáhľal domov a v mojej izbe medzi skriňou a stenou bol malý priestor, tam som mal naukladané vankúše. Vmestil som sa tam len ja a to bola moja brána prieniku do svetov knižného deja.

Tam som sa usadil a odtiaľ som sa vyberal na „Epochálne výlety“ s pánom Broučkom do histórie husitského stredoveku, s Lovcami mamutov Eduarda Štorcha a v Osade havranov som prežíval nebezpečenstvá ľudí dôb ľudského praveku. S Lovcami orchideí Františka Flosa som si kliesnil cestu pralesmi Yukatánu. Čingačgúk a Winnetou ma brávali do širokých plání americkej savany a do roklín Skalistých hôr. S chlapcami Gordon, Briant a ďalšími som po stroskotaní lode Chrt prežíval Dva roky prázdnin na ostrove Hanover, ale občas som prešiel aj do raných dejín ľudských vekov medzi titanských hrdinov Gréckych báji a povestí a potom, neskôr som sa k nim, k tým Bohom a hrdinom antických báji vrátil znova. S fenomenálnym Vojtechom Zamarovským. Spomínam si na tohto úžasného propagátora antických dejín vždy, keď sa sám dotýkam histórie. Spomeniem si naňho vtedy, keď chcem povedať niečo o úžasnostiach, ktoré som videl, tak, aby aj iní vedeli, že sú to úžasnosti a nielen suché fakty dejinných úsekov.

 Keď sme kráčali miernym stúpaním po ceste k bráne hradu Křivoklát, ktorý už z diaľky priťahuje svojou fascinujúcou kulisou k vstupu do jeho dávnej histórie opradenej povesťami, tak ako musí byť opradený každý slušný hrad, spomenul som si na hádam tú najkrajšiu o Křivokláte, v ktorej Blanka z Valois, prvá manželka grófa Karla, neskoršieho cisára Karla IV., porodila na hrade Křivoklát 13. mája 1335 dcéru Markétu. Gróf nechal zniesť z okolitých lesov pod okná Blankiných komnát hejná slávikov a tí svojím spevom tešili pani grófku. Neskôr, už ako cisár, prikázal Karel IV. křivoklátským poddaným, aby sa o rovnaké rozptýlenie postarali každej kráľovnej, ktorá na Křivokláte privedie na svet svoje dieťa. Ale tejto pocty sa dostalo už len jednej žene, krásnej Filipíne Welserovej, tajnej manželke arcikniežaťa Ferdinanda Tirolského.

Cez vstupnú bránu, po vyleštených kameňoch sme prešli na dolné nádvorie hradu vyrastajúceho zo skaliska nad Rokytnickým /skôr Rokytka/ potokom a riekou Berounkou asi od roku 1110, kedy ho dal v krátkej dobe postaviť Vladislav I. ako kamennú pevnosť s obytnou vežou a palácom. Po priestoroch hradu sa pomaly presúvame spolu s Přemyslom Otakarom I. cez jeho ešte románske dostavby, jeho synom Václavom I., ktorý si tu viac užíval svetských radovánok ako vladárskych povinností a previedol rozsiahlu dostavbu paláca s už ranogotickými prvkami. Prechádzali sme rytierskou sieňou a kaplnkou, ktorú tu zanechal Přemysl Otakar II, jeho dvojkrídlovým palácom, hospodárskymi budovami a hradným opevnením. Po jeho smrti na Moravskom poli v roku 1278 sa život na hrade spomalil a prechádza rôznymi štrapáciami a až za vlády Karla IV. tu  činnosť opäť ožíva. A najmä potom jeho syn Václav IV., ktorý si hrad veľmi obľúbi,l rozprúdil ďalšie stavebné úpravy a dostavby.

Opakom bol už ďalší nástupca na českom tróne, kráľ Zikmund, s ktorého príchodom sa činnosť na hrade opäť utlmila. Striedali sa tu ďalší správcovia a majitelia, ale rozkvetu hradu Křivoklát bolo opäť dožičené až za vlády Vladislava II. v druhej polovici 15. a začiatkom 16.storočia. Jemu vďačí hrad za prestavbu v slohu neskorej gotiky, započatej v roku 1487. Bola to najdôkladnejšia a snáď aj najbohatšia reprezentatívna prestavba. Na ďalších stavebných prácach ešte pokračoval Václavov syn Ludvík, no nástupom Habsburgovcov v roku 1526 Křivoklát stráca na svojom význame a tak sa ho slohové obdobie renesancie akosi nedotklo. Aj cisár Rudolf II. urobil na hrade niekoľko úprav, ale  boli to skôr estetické doplnky ako dostavby. Jeho záujem sa sústredil viac na okolité majetky a hrad stál na jeho okraji. Časom sa z neho stalo väzenie a sklady. V skaze hradu pokračovala vojenská posádka, ktorá tu bola umiestnená a požiar v r. 1643 už len dielo rozkladu dovŕšil.

Za kráľa Leopolda I. bola v roku 1658 dohodnutá zmluva, podľa ktorej křivoklátské panstvo prešlo aj s hradom do zástavy Schwarzenbergovcom. Pri súpise majetku zistili, že na hrade neostalo prakticky nič. Následné roky nepriniesli hradu Křivoklát žiadne slávnejšie, či svetlejšie dni. Až po I. svetovej vojne, kedy prechádza hrad do majetku československého štátu v roku 1929, dochádza k prácam vedených Štátnou pamiatkovou starostlivosťou. Práce na obnove prerušila druhá svetová vojna, ale hneď po jej skončení pokračovala pamiatková obnova so všetkými výskumami ďalej, ktorých vyvrcholením je nesporne hradný skvost, kráľovská kaplnka s jedinečným oltárom a celkovou nástennou výzdobou.

Potom, keď sme vyšli z tej úchvatnej ohromnosti, prechádzkou vekmi, dotykmi s panovníkmi českej histórie, grandióznou gotikou na nádvorie, museli sme si na chvíľu sadnúť, aby sme trocha strávili toľký prebytok videného. Ako po bohatom obede. Sedeli sme na lavici, pozorovali ďalších nabobtnaných historičnom i krásnom prechádzať sa ešte chvíľu bezcieľne po dolnom nádvorí. Utriasli sme zažité na pravé miesta do štelajzní spomienok a pomaly sme schádzali podchodom s gotickým rebrovým a bránou do reálna nášho sveta. Nevdojak som si spomenul na Marcusa Tulliusa Cicera, ktorý svojho času povedal „história je učiteľkou života“. Tak neviem, keď si spomeniem čo sa tu všetko udialo...., asi sa Cicero kopol,...alebo....

 text, foto © Peter Krivda Soliwarski & https://www.hrady.cz/