...keď som v minulosti vnímal prítomnosť skanzenov viac menej ako neživé múzeá, ktoré sú nemenné a aj napriek tomu, že to nie sú exponáty uzavreté v nejakých sklenených muzeálnych vitrínach, neustále som mal pocit, že sú to súbory ľudových stavieb pod akýmsi neviditeľným poklopom, ktorý ich chráni pred vplyvmi vonkajšieho sveta. Asi je potrebné viac pochopiť podstatu prirodzenej pominuteľnosti. Nie len tej ľudskej. Alebo vlastne áno, tej ľudskej. Lebo s ľudskou pominuteľnosťou odchádzajú aj atribúty prítomnosti človeka, ktoré za sebou zanechávame svojou prítomnosťou v krajine.
Podľa Lynna Whitea, Jr., „bol osud Zeme spečatený už v siedmom storočí našej epochy vynálezom pluhu s postrojom pre ťažné zviera. Tento nový nástroj sa potom „vrhol na pôdu ako dýka“ a obrábanie pôdy sa zmenilo na ekologickú vojnu. Predtým bol človek súčasťou prírody, teraz sa stal jej vykorisťovateľom“. Takže všetko to, čo sa pokúšame uchovať, je len doklad našej prítomnosti v prostredí, ktoré si naši predkovia podrobili. A veľmi sa bojím, že všetky tie úžasné parky, oázy nádhernej vegetácie, arboréta, alebo zoologické záhrady i múzeá tradičnej architektúry sú len nami umelo vytvorenými priestormi, náhražkami, ako snaha po akomsi vykúpení za to čo sme zničili. Alebo možno odišlo samo...
Zo skanzenom to je ako s penzionovaným generálom. Je to generál, ale už len tak akosi. Skanzen, alebo múzeum ľudovej architektúry je dedinou, ale už tiež len tak, akosi penzionovanou. Už sa nevie postarať sám o seba. Už sa oň musí starať niekto iný. Termín emeritný sa mi páči. Emeritný profesor, emeritný biskup. Môže byť aj emeritná dedina ? V každom prípade ale zrejme nie všetko, čo vznikalo činnosťou človeka zanechávalo za sebou negatívnu stopu. Aj tá krásna pani, ktorá už asi viac rokov predáva neďaleko vstupu do Múzea oravskej dediny svoju keramiku a my po každý raz neodoláme a aspoň srdiečko. Nenalieha, nevnucuje, len láskavo hovorí o práci s hlinou a o láske k tejto prastarej ľudskej tvorbe.
Vždy má okolo seba kruh poslucháčov, ktorí malí aj veľkí počúvajú jej české slovné hladenie tej najprirodzenejšej ľudskej matérie. A potom okolo dreveníc Malatinej, Záskalia, Vyšného Kubína, Žaškova Veličnej a trochu vyššie Čimhovej, Podbielu, Zuberca, Vasiľova...pomaly, od jednej drevenice k druhej, niektoré nás vtiahnu. Napriek tomu, že vieme ako boli tie stavby prenesené a nanovo postavené tu, v novom prostredí, napriek tomu, že si to uvedomujeme, akosi stále cítime vône tých, ktorí tu pozerali cez malé okienka na ktoré museli v zime dýchnuť, aby odohnali kvety námrazy. Tie vône preniesli spolu s drevenými trámami a trochou lásky z miesta ich vzniku a museli dlho vyberať to nové, aby sa z nich tie vône a tá láska nevytratili.
Aby pokora v neskorogotickom kostole sv. Alžbety Uhorskej zo Zábrežia ostala vo vyhladených laviciach. Akoby uličky medzi drevenicami boli prázdne a tiché len na chvíľu, kým sa vyhrnú ľudia z malého dreveného vstupného portálu kostola po omši. A potom ešte tam vyššie, kde sú poklady z Goralských lazov, Oravského Veselého, alebo Novoti, odtiaľ sme rátali stĺpiky dymu stúpajúceho z komínov dreveníc a vedeli sme, že keď sa drahokamy, ktoré človek vybrúsil svojím potom, lesknú v krajine, je treba ich pohladiť dlaňou a pocítiš dotyk zakliatej lásky a spútaného dobra v tom kuse zeme.
Z dreveného mosta ponad Studenú, ktorej vody sa trieštili o skaliská v nej, som počúval úchvatné Oravské pastorále a ukladal som si ho spolu s nádherou vôni a ticha do vreciek spomienok. Možno sa tam trochu pomieša s vôňami zapadajúceho slnka a kvetov zimy na zamrznutej vode. Myslel som na nás, všetkých. Ako sa škriepime, hádame, prieme a ako nám ten jed nevraživosti každý deň prilievajú kedysi silní do ranného nadýchnutia, krivia nám ústa a do pier vkladajú nenaše slová. Príďte na brehy pokoja, aj tu medzi drevenice Zuberca, pozrime sa do odrazu v okienkach na svoju tvár. Či sa ešte spoznáme. Načrime oboma dlaňami do pokory a pokoja prírody a ponúknime z nich balzam dobra....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
