Martin Lettrich a Jan Exnar v galérii Statua v Bratislave

Výstava, vernisáž v galérii Statua je stále sviatkom. Nie len preto, že výber autorov tu predstavujúcich svoju tvorbu je skutočne postavený na dôslednom sledovaní kvality a originality, ale aj miestom stretávania sa priateľov.

     Sú galérie či výstavne siene, ktoré sa tvária svetovo a ich jedinou snahou je vyťahovať peniaze daňový poplatníkov z grantových systémov bez najmenšej snahy kvalitatívne a originálne vstúpiť do výtvarnej scény svojím vlastnými prezentačnými projektmi a potom  galérie a výstavné siene pripravujúce mesačne vynikajúce výstavy, ktoré nie len oboznamujú návštevníkov, verejnosť s tvorbou výtvarníkov, ale sú neposlednej miere dôležitým činiteľom pre pozdvihnutie kultúrneho života mesta. Tak bratislavská galéria Statua od roku 2012 predstavuje vo svojich priestoroch diela výtvarných umelcov domácej aj zahraničnej scény v kurátorskej réžii Xénie Letttrichovej

       V súčasnosti, od 26.mája, teda už vyše týždňa, v daných priestoroch koexistujú vedľa seba plastiky slovenského sochára Martina Lettricha  (1951) a sklenené plastiky a maľby českého sochára, sklára a maliara Jana Exnara (1951). Lettrichove plastické kompozície využívajú v priestore galérie umelé svetlo pre vytvorenie ich tieňových súčastí ako dvojníkov. Siluetálne figúry dvíhajú ruky ako vo výkriku z hladiny vody, nepochopenia, marazmu a potom v bezradnom geste obrysu tela roztiahnuté ruky naznačujú, že možno ich tieň, či odraz je reálnejší, ako hmatateľná prítomnosť. V druhej časti prezentácie Martina Lettricha je svetlo priamou súčasťou plastík. Opäť výkriky, opäť východiská akoby z vlastných tieňov, len tu už svetlo dáva plastike punc akejsi tajomnosti, skrytých emócií prichádzajúcich odkiaľsi z tmavého neznáma.

       Ak spomíname svetlo pri expozícii Lettrichových plastík, tak sklo, sklenené objekty Jana Exnara sa snáď zo svetla rodia. Je v skle, vystupuje z neho, dáva mu ďalší rozmer. Exnarove sklenené plastiky tu akoby predznamenávali svetelnú explóziu, erupciu vulkánu, alebo slnečného povrchu, trieštenie jadra, niečoho nesmierne silného po čom očakávame zrod. Kataklizma a potom katarzia, oslobodenie, očistenie, pokoj. Jan Exnar maľuje k svojím „sklám“ plošných, maľovaných pandantov. Plošné farebné kompozície sú akýmsi odrazom skleneného trojrozmerného priestoru na ploche obrazu bez snahy vytvárať mu tam iný, umelý priestor, iné, umelé pozadie, stafáž. Nie sú kópiami, niesu štúdiami, majú svoju vlastnú výpovednú hodnotu bez figurálnych ambícií.

     Výstava, vernisáž v galérii Statua je stále sviatkom. Nie len preto, že výber autorov tu predstavujúcich svoju tvorbu je skutočne postavený na dôslednom sledovaní kvality a originality, ale aj preto, že je miestom stretávania sa vzácnych osobností umenia a kultúry. Terajšie stretnutie s Martinom Lettrichom a Janom Exnarom,  spríjemnila svojím spevom jedna z najdôležitejších dám slovenskej džezovej scény Adriena Bartošová s gitaristom Pavlom Berezom.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski a Andrej Trebatický